Gramofón je prístroj  slúžiaci na prehrávanie gramofónových platní.
Jeho vynálezcom je Emile Berlinger, ktorý si ho nechal patentovať v roku 1887. Gramofón je dnes symbolom svojej doby a mnohým pripomína staré zlaté časy.

            Gramofón sa vyvinul z fonografu. Pôvodne bol mechanický (kľukový), neskôr bol vyvinutý elektrický gramofón. Najväčšiu slávu zažil gramofón v 50-tych až 80-tych rokoch minulého storočia.

Vývoj gramofónu

            O vznik gramofónu sa zaslúžil slávny americký vynálezca Thomas Alva Edison, ktorý v roku 1877 vynašiel fonograf – prístroj na záznam a reprodukciu zvuku. Jeho vynálezom sa inšpiroval nemecký vynálezca Emile Berlinger a v roku 1887 získal patent na výrobu praktickejšieho gramofónu - prístroja na prehrávanie plochých diskov (platní). Spočiatku sa gramofón predával ako hračka. Prvé gramofónové platne mali priemer 17 cm (7 palcov), neskôr 25 cm (10 palcov) a 30 cm (12 palcov).

            Emile Berliner sa stal spoluzakladateľom The Gramophone Co., Ltd. - jednej s najznámejších gramofónových spoločností na svete. Jej ochrannou známkou sa v roku 1900 stal známy obraz od maliara F. Barrauda znázorňujúci psa, ktorý počúva z gramofónu Hlas Jeho Pána (t.j. His Master´s Voice, skrátene HMV).

            V prvých typoch gramofónu sa kotúč gramofónu poháňal ručne cez jednoduchý prevod a prístroj nebol vybavený ani regulátorom otáčok. V roku 1896 prišiel Emile Berlinger na trh s vylepšeným typom, ktorý mal pružinový motor a odstredivý regulátor otáčok. Naťahovanie motora sa uskutočňovalo nie kľukou, ale pohybom páky do strán. O niečo neskôr páku nahradila kľuka.

Stavba gramofónu

            Gramofón obsahuje mechanizmus, ktorý otáča platňu dookola na platňovom tanieri, a prenosku. Na konci prenosky je tenučká oceľová ihla, ktorá sa pri prechádzaní kopčekov, ktoré nesú záznam platne, rozkmitá a vydáva slabý zvuk. Aby záznam platne bolo počuť, bol potrebný zosilňovač.

            Elektricky ozvučené gramofóny mali na konci ľahkého ramienka, ktoré dosadalo na vinylovú platňu, prenosku s funkciou meniča mechanických kmitov na elektrický signál. Z tejto prenosky vyčnievala pod veľmi šikmým uhlom tzv. “ihla” s malým zúbkom zo zafíru alebo z diamantu, ktorý bol veľmi precízne opracovaný a šetril povrch drážky samotnej platne. Single platne, t.j. malé platne s 1-2 skladbami na strane, sa otáčali rýchlosťou 45 ot./min. a Long Play (dlhohrajúce platne) rýchlosťou 33,3 ot./min. Chvenie sa prenášalo na sústavu piezoelektrických snímačov alebo medzi magnetické snímače.

            Kvalita zvuku závisela od frekvenčného rozsahu a tiež od toho, ako boli jednotlivé frekvenčné pásma interpretované. Niekomu totiž vyhovovali plnšie basy, iný dával prednosť vyrovnanému rozsahu a brilantným výškam.

Rozšírenie gramofónu

            Od roku 1898 začalo gramofón vyrábať množstvo spoločností, a tak začala jeho cesta k širokej verejnosti. Gramofóny sa zákazníkom ponúkali v najrôznejších prevedeniach od jednoduchších až po luxusné a salónne, či dokonca vyrábané na zákazku alebo na konkrétnu príležitosť.

            Spočiatku bol gramofón veľmi drahou záležitosťou a mohol si ho dovoliť len naozaj bohatý človek. Preto sa začiatkom 20. Storočia začali vyrábať mincové automaty. Po zatočení kľukou motora a vhodením mince stanovenej hodnoty, ktorá sa nastavovala podľa hmotnosti mince, sa mechanizmus gramofónu spustil a automat začal hrať zvolenú skladbu.

            Prvé gramofóny mali vonkajšiu ozvučnicu - trúbu v najrozličnejších prevedeniach a z rôznych materiálov. Bývali z plechu, mosadze, dreva, skla, celuloidu či papiera. Často bývali ručne maľované - boli to priam umelecké diela, ktoré ozdobovali miestnosť, kde sa gramofón nachádzal. Na druhej strane boli však dosť nepraktické, náročné na priestor a niekedy aj na obsluhu.

Gramofónové ihly

            Hlasitosť zvuku vychádzajúceho z gramofónu bolo možné regulovať len typom a tvarom ihly. Predávali sa ihly s označením „jemne zvučné“, „zvučné“ až po „extra zvučné“. Na prehratie jednej strany gramoplatne bola potrebná jedna ihla, preto sa gramofónové ihly rýchlo stali predmetom masovej výroby. Gramofónové ihly boli predávané v maľovaných plechových krabičkách, neskôr aj v bakelitových, v počte zvyčajne po 200 ks. Dnes sú tieto krabičky vyhľadávaným zberateľským artiklom po celom svete.

Gramofónové platne

            Gramoplatne boli spočiatku vyrábané len s jednostranovým záznamom. Až v roku 1908 sa na trhu objavili platne s dvojstranovým záznamom. Koncom 19. storočia sa pre platne používala rýchlosť 100 otáčok za minútu, ale už na prelome storočí to bolo len 80, resp. 78 otáčok za minútu v tzv. štandardných platniach. Najčastejšie používanou surovinou na výrobu gramoplatní bol šelak. Štandardné 78-otáčkové platne sa vyrábali do konca 50-tych rokov, kedy bola produkcia mechanických kľukových gramofónov definitívne ukončená. Postupne boli mechanické gramofóny nahradené oveľa kvalitnejšími elektrickými prístrojmi a vinylovými platňami (45-otáčkové single, resp. 33-otáčkové long play, mnohým známe pod skratkou LP platne), ktoré sa stali súčasťou takmer každej modernej domácnosti.

Najznámejšie gramofóny

            Edisonov vynález – domáci fonograf sa vyrábal v rokoch 1905 až 1908 v luxusnom prevedení s ručne maľovaným zosilňovačom zvuku (trúbou) na zákazku. V našich krajinách sa však fonografy vyskytovali veľmi zriedkavo, pretože boli príliš drahé. V Európe si oveľa väčšiu obľubu získali mechanické gramofóny.

Salónny gramofón. Na začiatku 20. storočia sa v lepších hostincoch a reštauráciách takmer pravidelne nachádzal salónny gramofón na mince. Po natiahnutí motora a vhodení mince sa gramofónový tanier s platňou roztočil a prehral jednu stranu platne. Zlaté časy salónnych gramofónov trvali od roku 1910 do roku 1920. Mince hádzané do týchto gramofónov sa hromadili v uzamykateľnej zásuvke, ktorú vyprázdňoval prevádzkovateľ.

Maestrophone. Okolo roku 1910 sa na trhu objavil nový druh gramofónu: gramofón  s motorom na horúci vzduch zn. Maestrophone od švajčiarskej firmy Paillard. Tento typ gramofónu sa však vyrábal len veľmi krátko, pretože pri jeho používaní hrozilo pomerne vysoké riziko požiaru. Gramofón pracoval tak, že motor uvádzal do chodu liehový kahan, ktorý po zapálení dokázal otáčať tanier gramofónu po dobu niekoľkých hodín alebo pokiaľ kahan nezhasol.

Kufríkové gramofóny. Zaujímavým gramofónom bol netypický kufríkový gramofón od firmy HMV s Lumiérovou membránou pre lepšiu reprodukciu záznamu zvuku. Vyrábal sa v 20-tych rokoch 20. storočia. Jeho nevýhodou bolo to, že veľmi ľahko mohlo dôjsť k poškodeniu membrány - bola totiž celá z papiera. V rokoch 1925-1930 vyvinula firma Decca kufríkový gramofón, ktorý bol konštruovaný tak, že kovová ozvučnica bola umiestnená vo veku kufríka.

Victrola. V 20-tych rokoch minulého storočia trh ponúkal aj skrinkové gramofóny značky „Victrola“ v luxusnom prevedení s úložným priestorom na platne. Tieto gramofóny boli populárne najmä v Amerike v časoch prohibície. Hlasitosť zvuku bolo možné čiastočne regulovať privretím alebo otvorením dvierok do priestoru, kde bola umiestnená ozvučnica.

Mikiphone. K najmenších gramofónom na svete patril gramofón značky „Mikiphone“, ktorý bol vyrábaný od roku 1926 až do konca tridsiatych rokov. V zloženom stave mal priemer asi 11,5 cm, výšku 4 cm a hmotnosť vyše 1 kg. Napriek jeho malým rozmerom poskytoval prekvapujúco dobrú kvalitu reprodukcie.

            V internetovom obchode Nostalgiashop. sk nájdete funkčné repliky starých gramofónov,ktoré navodia v každom interiéri jedinečnú atmosféru starých čias a stanú sa originálnym, štýlovým a romantickým doplnkom.